Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4 , 5 , 6


Štefan Krčméry Štefan Krčméry
(1892-1955) jeho pseudonymy boli Eška, Ján Jesom, Ujo Štefan a i. Bol slovenský básnik, literárny historik a kritik, publicista, prekladateľ, správca Matice slovenskej. Štefan Krčméry bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní Keď sa sloboda rodila. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a Štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Svojou tvorbou pokračuje v úsilí slovenskej moderny, no taktiež súvisí s romantickou poéziou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike. V jeho básniach sa často vyskytujú symboly tmy a svetla, ale tiež symbolický uzavretý priestor tmavých hôr, ktorý vyjdaruje pocit neodvratného, bezvýchodiskového osudového smerovania človeka. Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia).(Oslobodenie, Keď sa sloboda rodila, Pozdrav odmlčaného básnika)



Ignát Hermann Ignát Hermann
(1854–1935) bol český publicista a editor, tvorca vážneho a zábavného pražského románu. Stal sa populárnym beletristom a po dlhé desaťročia písal do Národních listů fejtóny, súdničky a tzv. nedeľné poviedky. Tých bolo viac ako 500 a len niektoré vybral do svojich kníh. Podľa jeho poviedok bolo natočených množstvo českých filmov. (U snědeného krámu, Otec Kondelík a ženich Vejvara, Tchán Kondelík a zeť Vejvara, Vdavky Nanynky Kulichovy)



Martin Miloš Braxatoris Martin Miloš Braxatoris
(1863-1934) bol slovenský básnik, redaktor, prekladateľ. Syn Andreja Sládkoviča. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, na evanjelický lýceu a od 1882 teológiu v Bratislave, Rostocku a na univerzite v Lipsku. Ako básnik tvoril pod vplyvom Hviezdoslavovej poézie, výrazne sa prezentoval ako autor detskej literatúry a redaktor mesačníka Noviny malých. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Prekladal z ruskej, nemeckej a maďarskej literatúry.



Elena Čepčeková Elena Čepčeková
(1922–1992) bola slovenská prozaička, poetka a dramatička, autorka literatúry pre deti a mládež. Venovala sa výlučne tvorbe pre deti a mládež, a to ako poézii, tak i próze a dráme. Námetmi pre jej diela sa stal svet prírody, súčasný život na dedine i v meste, rodinné, školské a internátne prostredie, malí i dospievajúci hrdinovia, no najviac sa v jej diele objavujú ako hrdinky dievčatá. Písala veršované rozprávky, hrdinskú a životopisnú epiku, rozprávky, novely a romány; napísala však tiež bábkové hry a rozprávkové seriály pre rozhlas a televíziu, čím obsiahla širokú škálu čitateľov od úplne najmenších až po dospievajúcu mládež. (Meduška, Dve mačiatka, Slniečko, Kiki a Miki)



Jozef Škultéty Jozef Škultéty
(1853-1948) bol literárny kritik a historik, jazykovedec, prekladateľ, novinár. Národne sa prebudil a literárne sa začal prejavovať počas gymnaziálnych štúdií v Revúcej. Jeho tvorba však bola príliš závislá od pseudoromantizmu tzv. matičného obdobia. Od roku 1871 uverejňoval poviedky s historickou a vlasteneckou tematikou. Literárnokritická činnosť je už spätá s nastupujúcou realistickou generáciou. Svoje úsilie o realizmus formuloval s Vajanským na začiatku literárnokritickej dráhy v Kritických listoch. Stal sa jedným z prvých kritikov tvorby svojich generačných druhov: Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína, Šoltésovej, Vansovej. Sledoval aj tvorbu nastupujúcej mladej generácie – Podjavorinská, Tajovský, Timrava, Čajak. Ako literárny historik sa prejavoval najprv len príležitostne, neskôr uverejňoval výsledky svojho bádania v rubrikách Opravy textov literárnych diel a Príspevky a doplnky k životopisom slovenských spisovateľov. Ako jazykovedec pôsobil najmä v dvoch smeroch: ako autor jazykovedných príspevkov z dejín jazyka a porovnávacej jazykovedy a ako redaktor Slovenských pohľadov, kde zaviedol rubriku Slovenský jazyk.



Samuel Štefan Osuský Samuel Štefan Osuský
(1888-1975) bol evanjelický teológ, biskup a filozof. Teológiu študoval v Bratislave a Erlangene v Nemecku, neskoršie študoval v Prešove právo a v r. 1920-25 na Karlovej univerzite v Prahe filozofiu. V rokoch 1925-1951 bol profesorom filozofie na evanjelickej teologickej fakulte v Bratislave, od roku 1933 bol biskupom. Počas slovenského štátu bol za svoje postoje a ilegálnu činnosť zatknutý a väznený. V roku 1947 sa vzdal biskupstva, pôsobil ďalej ako profesor, v roku bol 1951 bol penzionovaný. V roku 1992 mu bol in memoriam udelený Rád T. G. Masaryka II. triedy. Štefan Osuský si najväčšiu zásluhu získal svojim výskumom v oblasti dejín slovenskej filozofie. Za jeho najväčšie dielo sa pokladajú Prvé slovenské dejiny filozofie, v ktorých ako prvý na Slovensku komplexne podal dejiny svetovej a slovenskej filozofie. Výber z diela :Vojna a náboženstvo, Dejiny náboženstva, Národná antológia, Úvod do sociológie, Filozofia boľševizmu, fašizmu a hitlerizmu, Prvé slovenské dejiny filozofie,Koniec sveta (Zjavenie Jána),Tajomstvo kríža (Jób), Bráň pravdu



Daniel Okáli Daniel Okáli
1903–1987) bol slovenský právnik, politik, literát a literárny kritik. Jeden zo zakladateľov skupiny DAV. DAV sa nazývalo združenie slovenských ľavicovo orientovaných spisovateľov a politikov, ktorí v rokoch 1924–1937 vydávali rovnomenný časopis, popularizovali marxizmus a život v ZSSR. Davisti pri svojom vstupe do literatúry tiež rázne odmietli domácu literárnu tradíciu. Svoj revolučný postoj k skutočnosti sa snažili vysloviť novými výrazovými prostriedkami; v tvorbe sa orientovali na uvedomenú službu komunistickému ideálu, pričom čerpali podnety najmä z českej proletárskej poézie a z mladej sovietskej literatúry. V poetike nadväzovali na avantgardné umelecké smery – na futurizmus, expresionizmus, konštruktivizmus a poetizmus. Generačnú literárnu kritiku a publicistiku DAV-u rozvíjali Vladimír Klementis, Ladislav Novomeský, Eduard Urx, Ján Poničan, Daniel Okáli.



Albert Marenčin Albert Marenčin Albert Marenčin
Nar. 1922 v Bystrom je slovenský prozaik, básnik, esejista, scenárista, dramaturg, výtvarník, prekladateľ a kritik. Vyštudoval filozofickú fakultu na Slovenskej univerzite v Bratislave a po ukončení štúdia v roku 1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania. Po skončení vojny pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda, neskôr pokračoval v štúdiu v Paríži. V rokoch 1949–1972 pracoval na rôznych pozíciách v Československom štátnom filme (lektor, dramaturg, scenárista a i.). V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený z práce a mal zákaz publikovať. Až do odchodu do dôchodku (v roku 1987) pracoval v Slovenskej národnej galérii. Od roku 1965 je členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom surrealistickej skupiny v Československu.

Foto : Literárne centrum, Bratislava, www.litcentrum.sk


Miroslav Válek Miroslav Válek Miroslav Válek
(1927–1991) bol slovenský básnik, publicista, prekladateľ, kultúrny organizátor, politik, významný reprezentant modernej slovenskej poézie a autor literatúry pre deti a mládež.Vo svojej tvorbe sa venoval písaniu ľúbostných básní. Svojsky nadväzuje na tradície slovenskej literárnej moderny (poetizmus, nadrealizmus). Vplyv na jeho tvorbu mali ako diela Ivana Krasku, Laca Novomeského, tak i diela Jiřího Wolkra, Sergeja Alexandroviča Jesenina, Guillauma Apollinaira a ďalších básnikov slovenskej a svetovej literatúry.Jeho tvorba sa dostala na istý čas do útlmu, až kým mu ako 32-ročnému básnikovi nevyšla v roku 1959 jeho prvá zbierka básní Dotyky a po nej ďalšie štyri. No potom nastalo ďalšie obdobie útlmu, zapríčinené ako vývojom doby, tak i jeho veľkým politickým vyťažením. Vydal poému Slovo, no začal sa venovať taktiež literatúre pre deti a mládež. Spolu s Milanom Rúfusom významne prispel k prekonaniu schematizmu v slovenskej literatúre. Z tvorby :Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži, Slovo, Kde žijú vtáčky, Do Tramtárie, Panpulóni.

Foto : vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava


Mária Jančová-Hečková Mária Jančová-Hečková Mária Jančová-Hečková
(1908-2003) občianskym menom Terézia Hečková, manželka spisovateľa Františka Hečku. Študovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne a v Košiciach, absolvovala jednoročný učiteľský kurz v Bratislave. Pôsobila ako učiteľka na viacerých miestach, bola redaktorkou vydavateľstva Mladé letá. Z tvorby : debutovala zbierkou osobnej lyriky Blahoslavení, Rozprávky starej matere – kultová kniha povojnovej klasickej detskej literatúry, prekonávajúca neosobný ideologicko-utilitárny model pofebruárovej beletristiky pre deti, Poviedkové kompozície Carlucci a Žofkine rozprávky–dominuje citová vrúcnosť a humanizujúci zreteľ prejavujúci sa fenoménom dobra a dobrých ľudí, zdolávajúcich nástrahy osudu mravným konaním.Dve prozaické miniatúry pre čitateľov mladšieho školského veku O kapsičke, čo nechcela chodiť do školy a Kojko hľadá rozprávku–pokus o rekonštrukciu súčasného dieťaťa, Miniatúra Braček a sestrička–hrejivé súrodenecké vzťahy, zbierka poviedok a čŕt Divé husi apoteóza ľudskej dobroty–adresovaná dospelému čitateľovi. Autorka stavia svoju prozaickú tvorbu pre deti predovšetkým na osobnom zážitku a skúsenosti. Po tematických zdrojoch siaha najčastejšie do spomienok. V spomienkach sa neviaže len na vlastnú osobu, ale na široký okruh postáv starých rodičov, rodičov, priateľov, súrodencov, učiteľov a mnohých známych.

Foto : vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava


Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka Miroslav Zikmund
a
Jiří Hanzelka

Títo inžinieri podnikli dve cestovateľské expedície. Počas prvej, v rokoch 1947–1950 obišli osobným sériovým vozidlom československej výroby Tatra 87 Afriku, Južnú a Strednú Ameriku. Druhú expedíciu absolvovali v rokoch 1959–1964 dvomi prototypmi vozidiel Tatra 805 a prešli niektoré štáty Blízkeho východu, monzúnovej Ázie, indonézske a japonské ostrovy a prevažne ázijskú časť vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Miroslav Zikmund(1919) a Jiří Hanzelka(1920-2003) na svojich cestách pripravili stovky tlačových i rozhlasových reportáží, natočili desiatky krátkometrážnych dokumentárnych filmov, niekoľko celovečerných filmov a zhotovili niekoľko tisíc fotografických záberov. Stretli sa s viacerými vtedajšími prominentmi či významnými osobnosťami politického,kultúrneho i hospodárskeho života, ale ich zaujímali predovšetkým osudy obyčajných ľudí. Mnohokrát sa dostali na miesta, kde boli prvými cudzincami, ktorých miestne obyvateľstvo videlo. Podstatná časť materiálov z druhej cesty však ostala až do konca 80.rokov 20.storočia uložená v ich osobných archívoch. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 boli obaja cestovatelia režimom profesijne aj existenčne perzekuovaní. Brežnevov priamy rozkaz vtedy znel: „Hanzelku a Zikmunda vyhladovať!“ Až do pádu komunistického režimu v roku 1989 nesmeli publikovať, nemohli sa vydávať ich knihy, premietať filmy a vysielať reportáže. Ich knižné tituly boli vyradené z verejných knižníc a Tatru 87 z prvej cesty „upratali“ v Národním technickém muzeu v Prahe do depozitára. Oni sami boli zbavení mnohých občianskych práv a slobôd. V roku 1989 sa dočkali spoločenskej a občianskej rehabilitácie a v roku 1995 odovzdali svoj rozsiahly archív Muzeu jihovýchodní Moravy ve Zlíně, kde bola vybudovaná cestovateľská expozícia S inženýry Hanzelkou a Zikmundem pěti světadíly a zriadený Archiv H + Z na uchovanie a ďalšie bádateľské využitie ich diela.




Stránka:
1 , 2 , 3 , 4 , 5 , 6

Page up