Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4


Vjačeslav V. Tichonov Vjačeslav V. Tichonov

(1928-2009) bol sovietsky a neskôr ruský herec. Stal sa známym aj vďaka úlohe princa Andreja Bolkonského vo filmovej adaptácii románu L. N. Tolstého Vojna a mier z roku 1967. Snímka o rok neskôr získala Oscara za najlepší zahraničný film. Hereckú kariéru odštartoval v roku 1945 a odvtedy vystupoval v desiatkach sovietskych a ruských filmov. Často bol obsadzovaný do úloh hrdinov bojujúcich za víťazstvo ideí komunizmu. Preslávil ho populárny televízny seriál Sedemnásť zastavení jari z čias druhej svetovej vojny, nakrútený v roku 1973. Stvárnil v ňom rolu agenta KGB (Výbor pre štátnu bezpečnosť v ZSSR) plukovníka Isajeva, ktorému sa podarilo infiltrovať do SS (nemecké ozbrojené oddiely Schutzstaffel) pod menom Stierlitz a zabrániť tajným vyjednávaniam medzi nacistami a západnými veľmocami. Ďalej hral v u nás známych filmoch Májové hviezdy (s Janou Brejchovou), Pieseň o strome a ruži, Biely Bim a Čierne Ucho.



Sergej Žarov Sergej Žarov

(1896-1985) bol skladateľ a dirigent, zakladateľ súboru Donských kozákov. Keď slúžil ako nadporučík v ruskej občianskej vojne, dal v roku 1921 dohromady z utečencov vo vojenskom tábore v Çilingiri (dnes Turecko) umelecký súbor. Po prevelení do Burgasu (Bulharsko) bol Jarov požiadaný miestnou cirkvou, aby jeho súbor vystúpil v katedrále v Sofii. Súbor sa vtedy skladal z 32 spoevákov. Po tomto vystúpení dostali ponuku spievať v Paríži i vo Viedni. Súbor zložený z bývalých dôstojníkov ruskej cárskej armády mal premiéru vo Viedni 4. júla 1923 už pod názvom Donskí kozáci. Nasledovali plodné umelecké roky a vystúpenia po celom svete, hlavne v 40. a 50. rokoch. Muži, prezlečení za kozákov, spievali a capella duchovné, operné, vojenské i ľudové piesne. Neskôr k speváckej zložke pribudla aj zložka tanečná. Posledné umelecké turné uskutočnil Jarov v rokoch 1978-1979. Zbormajstrom bol až do roku 1981. 20. marca 1981 previedol všetky umelecké práva súboru na svojho priateľa a manažéra Otta Höfnera (Nemecko). O 20 rokov neskôr previedol Otto Höfner umelecké práva na Wanju Hlibku.
Jarov žil až do svojej smrti v roku 1985 v Lakewood Township, New Jersey v USA. Americkým občanom sa stal hneď po druhej svetovej vojne.



Lev Kopelev Lev Kopelev

(1912-1997) bol sovietsky spisovateľ, disident a humanista. V roku 1929 bol prvýkrát zatknutý pre podozrenie z trockizmu, pracoval v závodnom rozhlase. V roku 1935 promoval v Moskve ako germanista. V roku 1941 sa prihlásil ako dobrovoľník do armády a pretože vedel dobre po nemecky, pôsobil ako prekladateľ. Keď v roku 1945 prišiel s Červenou armádou do východného Pruska, ostro kritizoval ukrutnosti na civilnom obyvateľstve. Bol odsúdený za buržoázny humanizmus na 10 rokov väzenia. V tábore sa zoznámil s A. Solženicynom, ktorý ho zobrazil ako Leva Rubina v románe V prvom kruhu. V roku 1954 bol prepustený a o dva roky rehabilitovaný. Pracoval v ústave dejín umenia a zasadil sa o publikáciu Solženicynovej poviedky Jeden deň Ivana Denisoviča. V roku 1968 protestoval proti prenasledovaniu disidentov a okupácii Československa. Bol vylúčený z komunistickej strany a prepustený zo zamestnania. Od roku 1977 nesmel učiť ani publikovať. V roku 1980 dostal povolenie na študijný pobyt v Nemecku a o rok neskôr bol zbavený sovietskeho občianstva. Učil na univerzite v Kolíne nad Rýnom. V roku 1990 bol opäť rehabilitovaný a mohol navštíviť Rusko. Zostal však do smrti v Nemecku.



Anatolij F.Dobrynin Anatolij F. Dobrynin

(1919-2010) bol sovietsky veľvyslanec v USA. Strávil v tejto prestížnej funkcii vyše 20 rokov. Počas jeho pôsobenia v USA v rokoch 1962 až 1986 sa v Bielom dome vystriedalo šesť prezidentov. Dobrynin sa každoročne zúčastňoval na práci sovietskej delegácie na zasadaní Valného zhromaždenia OSN. Zúčastňoval sa na všetkých rokovaniach Gromyka s jeho americkými partnermi i na prijatiach u prezidentov USA. Po návrate do vlasti vymenovali Dobrynina za tajomníka ÚV KSSZ pre zahraničnú politiku. V tejto funkcii sa zúčastňoval na rozhovoroch Michaila Gorbačova so zahraničnými partnermi, medzi ktorými bol napríklad George Bush či Helmut Kohl.



Andrej Gromyko Andrej Andrejevič Gromyko

(1909–1989) bol sovietsky politik a diplomat. Vo vysokých funkciách vydržal od roku 1930 do roku 1989, stretol sa dovtedy so všetkými povojnovými americkými prezidentmi a „slúžil“ šiestim generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Už ako tridsaťročný sa stáva v roku 1939 veľvyslancom v USA.
V roku 1957 nastala pamätná éra jeho pôsobenia na čele ministerstva zahraničných vecí ZSSR. Zároveň bol členom ústredného výboru strany a koncom 70. rokov patril medzi štyroch mužov, ktorí rozhodli o vstupe sovietskeho kontingentu do Afganistanu. Jeho podpis stojí na ustanovujúcej listine OSN, hrdý môže byť aj na dátum 5. augusta 1963, keď bola podpísaná Dohoda o zákaze jadrových skúšok.
Sám Gromyko vrchol blaha dosiahol za vlády Brežneva. Leonid Iľjič bol chorý a Gromyko vycítil príležitosť. Fakticky spolu s ministrom obrany ZSSR Dmitrijom Ustinovom a šéfom KGB Jurijom Andropovom riadil krajinu mnoho rokov.
Ministrom zahraničných vecí bol až do roku 1985, kedy ho v Gorbačovskej ére nahradil Eduard Shevardnadze. V rokoch 1985–1988 bol Predsedom najvyššieho sovietu ZSSR.



Leonid Iľjič Brežnev Leonid Iľjič Brežnev Leonid Iľjič Brežnev

(1906–1982) bol sovietsky politik. Prvý tajomník (od roku 1964 do 1966 generálny tajomník ÚV KSSZ) a predseda Najvyššieho sovietu od 1960 do 1964 a tiež od 1977 do roku 1982. Brežnevovu éru charakterizoval vzostup ZSSR na pozíciu veľmoci rovnocennej USA. Brežnev sa štyrikrát stretol s americkým prezidentom a medzi najvyššími predstaviteľmi vedúcich krajín znepriatelených blokov boli podpísané zmluvy o obmedzení strategického zbrojenia SALT I. Vrcholným výsledkom toho úsilia bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe roku 1975 v Helsinkách.

Foto : Pravda, Orgán ÚV KSS, ročník 63, číslo 269, 12.11.1982


Boris Jeľcin Boris Nikolajevič Jeľcin

(1931-2007) Bol prezidentom Ruska v rokoch 1991-1999. Prezidentské voľby v roku 1991 boli priame a pluralitné, so šiestimi kandidátmi. Jeľcinovým najvážnejším konkurentom bol bývalý premiér Nikolaj Ryžkov, ktorého podporovali komunisti. Jeľcin sľuboval radikálnu reformu, súkromné vlastníctvo a blahobyt. Ryžkov pokoj a poriadok. Rusi dali prednosť Jeľcinovi získal hneď v prvom kole 57 percent hlasov. Volili ho všetci tí, ktorí túžili po zmene a v tom čase ho podporovalo jadro mladých ruských reformátorov. Jeľcin neraz vystupoval z pozície sily s tým, že len tak možno Rusko zachrániť pred rozvratom. V roku 1993 si ústavou zaistil právomoci, ktorými urobil z prevažne komunistického parlamentu "doplnkový" mocenský orgán. Ani s jeho reformou to nebolo tak, ako sľuboval, jeho vládu poznamenali vlny, v ktorých sa striedavo nechal ovplyvňovať radikálmi a starými konzervatívcami, aby nakoniec skončil v osídlach skorumpovanej Rodiny. Druhé funkčné obdobie, do ktorého Jeľcin nastúpil v roku 1996 s čerstvým infarktom, už bolo dožívaním. Rusi mu však aj tentoraz dali prednosť - pred komunistom.



Alexander Isajevič Solženicyn Alexander I. Solženicyn

(1918-2008) bol sovietsky spisovateľ a disident. Zlomovým sa mu stal rok 1945, kedy napísal list svojmu priateľovi a v ktorom kritizuje Stalinove praktiky. Kvôli tomuto listu ho zatkli a poslali do trestného tábora Gulag. Väznený bol aj v moskovskej Ljubjanke. V dobe chvíľkového uvoľnenia represií za vlády Nikity Chruščova, vydal v roku 1962 poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá opisovala hrôzy pracovných táborov a ktorá bola legálne distribuovaná po celom vtedajšom Sovietskom Zväze. Dielo sa postupne rozšírilo do celého sveta, čím sa Solženicyn stal významnou osobnosťou a tŕňom v oku vládnucej garnitúry. Publikácia jeho ďalších diel už bola preto zakázaná. V roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, ktorú si ale nemohol prevziať, pretože sa bál že mu vláda neumožní návrat do vlasti. Popri tom tajne pracoval na jeho najznámejšom trojdielnom románe Súostrovie Gulag. Prvý diel trilógie vyšiel až v roku 1973 vo Francúzsku. Po zverejnení výzvy Nežiť v lži bol v roku 1974 zatknutý, zbavený občianstva a deportovaný na Západ. Žil potom chvíľu v Západnom Nemecku, Švajčiarsku, Chile a v po roku 1976 sa na dlhší čas usadil v americkom štáte Vermont. Od svojej vlasti sa dočkal čiastočného uznania až s príchodom Michaila Gorbačova, ktorý mu vrátil sovietske občianstvo a nariadil vydať v krajine všetky jeho diela. Do Ruska sa vrátil v roku 1994.



Michail Alexandrovič Šolochov Michail A. Šolochov

(1905–1984) bol sovietsky spisovateľ. Jeho tvorba odhaľuje závislosť človeka stredných vrstiev od sociálno-historických podmienok. Pochádzal z osady Kružilino-Viošenskaja v donskej oblasti. V roku 1932 vstúpil Šolochov do komunistickej strany a odvtedy sa datuje jeho spisovateľský, ale i politický vzostup medzi sovietsku "verchušku". V roku 1937 bol zvolený do sovietskeho parlamentu - Najvyššieho sovietu. Keď si dovolil napísať Stalinovi o brutalite na vidieku, o týraní farmárov a masovom zatýkaní, začalo sa proti nemu vyšetrovanie a hrozil mu trest za vlastizradu. Nevysvetliteľné je, že sa stal pravý opak-povýšili ho a stal sa vedúcou osobnosťou v umení. Je pravdepodobné, že ho zachránila jeho tvorba, ktorú Stalin držal pod kontrolou. Patetizmus Šolochovových diel a určitá mravná čistota jeho postáv jednoznačne vyhovovali diktátorovej predstave o ideále "sovietskeho človeka".
Šolochov veril v historickú nevyhnutnosť zmeny. Jeho Donské poviedky, Azúrová step a najväčšie dielo Tichý Don, ktoré začal písať už ako dvadsaťročný - diela o nemilosrdnosti triedneho boja, silne exaltovanej nenávisti, vášni vo vzťahu muža a ženy, ale i s nádhernými opismi prírody, sú napísané s dokonalou znalosťou pomerov - predstihli všetku vtedy v Rusku písanú literatúru a priniesli autorovi spoločenskú slávu. dvojdielnej Rozoranej celine sa Šolochov venuje najtragickejšiemu obdobiu, ktoré vidiek v Rusku a na Ukrajine zažil. Kolektivizácia-vznik sovietskych kolchozov na príkaz zhora, ktoré boli absolútne cudzie dedinskému naturelu - zanechala milióny mŕtvych, milióny utýraných duší a v ľuďoch obrovskú nenávisť. Na druhej strane ich tak vyčerpala, že sa z nich stali poslušné ovce v kolektívnom košiari. Za toto dielo dostal v roku 1960 Leninovu cenu.
Nobelovu cenu mu udelili v roku 1965. Zásluhu na tom mali najmä francúzski ľavicoví intelektuáli na čele s J. P. Sartrom, ktorí boli presvedčení, že nová spoločnosť vyžaduje obete a že diktatúra J. V. Stalina je nesmierne krutá, ale ospravedlniteľná v mene novej spoločnosti, ktorá bude určite lepšia ako zahnívajúci kapitalizmus.
Po jeho smrti sa, najmä s prispením Solženicyna-úhlavného odporcu všetkého, čo sa udialo v Rusku od revolúcie-začalo kritické prehodnocovanie "sovietskej literatúry". Solženicyn Šolochova obvinil z krádeže diela Osud človeka-tvrdiac, že jeho ostatné knihy takú literárnu úroveň nedosiahli.


Jurij Vasiljevič Bondarev Jurij Vasiljevič Bondarev
(1924- ) Sovietsky prozaik a scenárista. Známym sa stal prózami, v ktorých podáva verný obraz psychiky radového vojaka a presný pohľad na vojnu zo zákopu Prápory žiadajú paľbu, Posledné salvy...Konfrontáciou človeka sformovaného vojnou s povojnovou skutočnosťou poznamenanou niektorými negatívnymi črtami kultu osobnosti je Bondarevov román Tíšina a novela Dvaja. Román Horúci sneh čerpá látku z bitky pri Stalingrade. Za scenár filmu Oslobodenie dostal Leninovu cenu.



Leonid Maximovič Leonov Leonid Maximovič Leonov
(1899-1994) bol ruský a sovietsky spisovateľ a dramatik. Jeho otec bol novinár, cárom i s rodinou vyhnaný na Sibír. V ruskej občianskej vojne bol v armáde. Svoje literárne prvotiny, najmä poéziu, podpisoval pseudonymom Lapoť. Po roku 1925 začal písať romány, z ktorých mnohé boli čoskoro vydané v zahraničí. Aj naďalej pôsobil ako aktívny novinár. Jeho novely sa zaoberajú etickými problémami Ruska medzi rokmi 1917 až 1941. Po roku 1960 dostal možnosť cestovať po Amerike a aj tieto zážitky využil vo svojej tvorbe. Bol verejne činný v mierovom hnutí. Bol tiež poslancom Najvyššieho sovietu. V roku 1967 dostal štátnu cenu ZSSR, potom aj Leninovu cenu a v roku 1972 bol zvolený do Akadémie vied ZSSR. Vedel písať nielen knihy poplatné dobe, ale aj romantické milostné príbehy. Venoval sa starým legendám, napísal bájky aj rozprávky. Najznámejšie sú jeho romány Ruský les a Zlatý kočiar.



Iľja Grigorievič Erenburg Iľja Grigorievič Erenburg
(1891-1967) bol ruský spisovateľ nemeckého a židovského pôvodu. V roku 1908 sa dostal do väzenia odkiaľ ušiel a v 1908-1917 žil v Paríži ako korešpondent počas španielskej občianskej vojny. Spisovateľ, básnik a publicista sa preslávil nielen ako románopisec, ale autor vojnových článkov. Pád Paríža, Ľudia, roky, život, Španielske reportáže.



Boris Polevoj Boris Polevoj
(1908–1981) vlastným menom Boris Kampov, bol sovietsky novinár a prozaik. Vyštudoval na technickej škole, novinárom sa stal od konca 20.rokov 20.storočia. V praxi mu svedčil dokument a literatúra faktu. Počas II.svetovej vojny pôsobil ako frontový dopisovateľ a zúčastnil sa norimberského procesu. Jeho najslávnejšie dielo je Príbeh ozajstného človeka, skutočný príbeh letca Alexeja Meresjeva, ktorý bol zostrelený nemeckými lietadlami a prichádza o obidve nohy. Z ďalších diel : Stretnutie na križovatkách, Na divokom brehu, Vojvodca.



Sergej Gerasimov Sergej Gerasimov
(1906-1985) bol významný ruský a sovietsky filmový režisér a scenárista. Svoju filmovú kariéru začal ako herec v roku 1924. Ako režisér sa medzi legendy zaradil sfilmovaním Fadejevovej Mladej gardy (1948) a Šolochovovho Tichého Donu (1957-1958). V rokoch 1959, 1965, 1969 a v roku 1985 bol prezidentom Moskovského medzinárodneého filmového festivalu. Medzi jeho ďalšie významné filmové režisérske počiny patrí sfilmovanie ruskej klasiky Lev Tolstoj.



Jelena Obrazcovová Jelena Obrazcovová
(1939-2015) bol svetoznáma ruská a sovietska operná diva. Jej spevácky talent sa začal prejavovať už v detstve. Ako 9-ročná spievala v Detskom chóre Paláca pionierov a vo svojich 23 rokoch zvíťazila na celosvetovej speváckej súťaži v Helsinkách. Na konci štúdia spevu na Leningradskom konzervatóriu sa jej podarilo debutovať v Musorgského opere Boris Godunov v moskovskom Veľkom divadle. Obrazcovová sa stala pýchou Moskvy a neskôr jej talent obdivovali aj v milánskej La Scale či v Metropolitnej opere v New Yorku. Medzi viac ako stovkou hereckých rolí má mimoriadne miesto v živote Jeleny Obrazcovovej úloha Carmen, ktorú si zahrala po boku tenoristu Plácida Dominga. V roku 1975 na festivale venovanom 100. výročiu opery Carmen v Španielsku bola Jelena označená za najlepšiu interpretku tejto postavy na svete. Jelena Obrazcovová bola považovaná za prvú ruskú speváčku, po basbarytonistovi Fiodorovi Ivanovičovi Šaľapinovi, ktorá vošla ako rovnoprávna medzi najväčšie operné svetové hviezdy.






Stránka:
1 , 2 , 3 , 4

Page up