Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4


Rozalia Zemlijačka Rozalia Zemlijačka

(1876-1947) Študovala na Kyjevskom dievčenskom gymnáziu a na Parížskej univerzite. Vlastným menom Rozalia Samojlovna Zalkind. Prezývali ju Démon. Aktivistka strany od r. 1896. V roku 1901 pracovala ako agentka Iskry a o dva roky neskôr bola kooptovaná do ústredného výboru RSDRP. V rokoch 1909 - 1914 bola vo vyhnanstve. V roku 1917 bola aktívnou účastníčkou Októbrovej revolúcie v Moskve ako sekretár prvého legálneho moskovského výboru strany. V roku 1920 bola menovaná sekretárkou Krymského oblastného výboru RKP (b). Spolu s Bélou Kunom bola hlavnou vykonávateľkou represálií a masového vyvražďovania príslušníkov Bielej armády na Kryme. To sa týkalo aj civilného obyvateľstva, ktoré nesúhlasilo s boľševikmi. Zemljačka sa smutne preslávila tým, že chcela šetriť náboje, tak nepriateľov dala nielen zastreliť, ale na nohy priviazať kamene a utopiť. Ešte niekoľko rokov po týchto udalostiach bolo v mori vidieť plávať tzv. vertikálne mŕtvoly. V zime 1921 nechala obyvateľstvo Kryma vyhladovať. Za obeť padlo okolo 150 000 ľudí. V rokoch 1924-1939 pracovala v aparáte na úseku kontroly. Počas II.svetovej vojny bola podpredsedníčkou a predsedníčkou Kontrolného výboru strany. Jej úlohou bolo kontrolovať prokuratúru, armádu, loďstvo...V rokoch 1937-1947 bola členkou Najvyššieho sovietu ZSSR. Je autorkou diela Spomienky na V.I.Lenina. Pochovaná je v Kremeľskom múre.


Maxim Gorkij Maxim Gorkij

(1868–1936) Vlastným menom Alexej Maximovič Peškov. Ruský a sovietsky prozaik, dramatik, publicista a literárny kritik. Narodil sa v rodine robotníka-umeleckého stolára. Z tohto aj vyplýval jeho vzťah k robotníkom a jednoduchým ľuďom. Vo veku 11 rokov mu umiera matka a v tom čase žije medzi ľuďmi ako učeň v obchodoch, umývač riadu, kreslič či divadelný štatista. Neskôr cestuje po európskej časti Ruska a oboznamuje sa so životom roľníkov a robotníkov. Literárnej činnosti sa systematicky začína venovať od roku 1892. Román Matka vydal v roku 1907. Aktívne sa zapája do robotníckeho hnutia a je blízkym spolupracovníkom V. I. Lenina. Po októbrovom povstaní 1917 je aktívny v kultúrnej oblasti. Získal tie najvyššie tituly a vyznamenania.
Maxim Gorkij svojou literárnou činnosťou položil základy nového literárneho smeru-socialistického realizmu. Vo svojich dielach naturalisticky zobrazuje život robotníka v podmienkach cárskeho Ruska. Nízka vzdelanostná a životná úroveň, hraničiaca s biedou, neobmedzená moc cára, takmer žiadne práva pre robotnícku triedu, skorumpovaná polícia, prebujnená byrokracia, súdy, ktoré ani nechyrovali o nestrannosti-bezhranične oddané cárovi. Zároveň však presadzuje socialistické princípy, ktoré hlása Marx a po ňom i V. I. Lenin. Spoločné vlastníctvo, všeobecne povinná práca, všetky výrobné prostriedky ľudu. Postavy často idealizoval, heroizoval. Hrdinovia nemajú žiadnu chybu, sú odhodlaní bojovať pre svoju vec až do absolútneho konca bez ohľadu na dôsledky. Často sú jeho romány využívané na stranícku propagandu. Z diel : V.I.Lenin, Makar Čudra, Meštiaci, Matka, Moje univerzity, Život Klima Samgina



Iľja Ľvovič Tolstoj Iľja Ľvovič Tolstoj

(1866-1933) bol ruský spisovateľ a právnik, jeden z piatich synov Leva Nikolajeviča Tolstého. Narodil sa v Krásnej Poľane tak, ako jeho otec. matka ho naučila čítať a písat, naučila ho francúzštinu a angličtinu. Otec mu vštiepoval matematiku a neskôr gréčtinu a latinčinu. V roku 1888 sa prvý raz oženil. Pracoval ako bankový a súdny úradník, vymáhač dlhov, či zamestnanec sociálnej poiťovne. Počas I. sv. vojny pracoval pre Červený kríž. V roku 1915 založil vydavteľstvo a noviny Nové Rusko. O rok nekôr opúšťa Rusko a cestuje po USA. Žije z prednášok o umení a ideológii. Bol najtalentovanejší z Tolstého synov. Žial svoj literárny talent velmi neuplatňoval, pretože najradšej hýril a zabával sa. V USA sa druhykrát oženil s Nadeždou Katulskou. Ako príležitostný herec prijal rolu v snímkach Anna Karenina a Vzkriesenie. Zomrel v USA. Napísal diela : Reminiscencie o Tolstom, O jedného darebaka menej a Tolstoj, môj otec.



Valentin Fiodorovič Bulgakov Valentin Fiodorovič Bulgakov

(1886 - 1966) bol posledným tajomníkom Leva Nikolajeviča Tolstého,jeho životopisec, spisovateľ, filozof, pacifista a antikomunista. Bol väznený ako za cárskeho, tak aj za sovietskeho režimu. Prežil nacistický koncentračný tábor. Vyštudoval históriu a filológiu na Moskovskej univerzite (1906-1910). V roku 1907 sa Bulgakov zoznámil s Levom Tolstým. Stal sa jeho stúpencom a začal vyznávať hodnoty pacifizmu, vegetariánstva, neúčasti na politickom živote a vysokú spoločenskú aktivitu založil na kresťanských princípoch. 28. októbra 1910 sa mu podarilo zabrániť pokusu o samovraždu Tolstého manželky Sophie. Po smrti Leva Tolstého zostal niekoľko rokov v Jasnej Poľane a pracoval na svojich poznámkach, ktoré boli zverejnené v roku 1911 pod názvom Lev Tolstvoj posledný rok svojho života. Od roku 1923 do roku 1945 žil v Prahe. V Zbraslavi založil Ruské kultúrne a historické múzeum. V roku 1948 sa vrátil do Sovietskeho zväzu, kde v Jasnej Poľane bol kurátorom Múzea L.N.Tolstého až do svojej smrti.



Iľja Ľvovič Tolstoj Nikolaj Alexandrovič Berďajev
(1874-1948) bol ruský filozof, náboženský neoromantik, predstaviteľ bohohľadačstva. Berďajevov záujem sa v prvom období sústreďoval na etickú problematiku, v druhom období na nábožensko-mystickú, v treťom na historiozofickú a v štvrtom na personalistickú problematiku. Berďajevovo filozofické myslenie vyúsťuje do tematizácie tvorivosti ako základu osobnosti. Tvorivosť má podľa neho dialektickú povahu bohočlovečenstva, čiže rodenia sa boha v človeku a človeka v bohu. S Berďajevovým dielom (najmä s kľúčovým spisom Zmysel dejín1923) sa spája tendencia kresťanskej renesancie: spájanie myšlienky humanizmu a renesancie s tým, čo ľudstvu prinieslo kresťanstvo. Strojová civilizácia Západu je podla Berďajeva slepou uličkou vývoja ľudstva a vedie do priepasti. Preto sa ľudstvo musí vrátiť ku koncepciám, ktoré ho môžu vyviesť z bludného kruhu, ktorý ináč smeruje k sebazničeniu. Berďajevova filozofia dejín predstavuje dejinno-filozofickú konštrukciu, ktorá umožňuje formou pojmového básnenia a vytvárania nových mýtov vyjadriť dejinnú orientáciu emocionálneho rozpätia základných nálad určitých sociálnych vrstiev; iba vo výnimočnom prípade dokáže reálne orientovať konkrétne spoločenskovedné disciplíny, resp. prakticko-duchovnú činnosť. Jej expresívna hodnota je niekoľkonásobne väčšia než jej kognitívna hodnota.



Pjotr Iljič  Čajkovskij Pjotr Iljič Čajkovskij

(1840-1893) bol ruský skladateľ, predstaviteľ hudobného romantizmu. Narodil sa na Urale. Od 12 rokov žil s rodinou v Petrohrade. Hudbu miloval už od detstva, ale rodičia z neho chceli mať advokáta. Vo svojich 23 rokoch sa vzdal právnickej kariéry a začal sa zaoberať hudbou. Študoval na petrohradskom konzervatóriu, neskôr sa stal profesorom moskovského konzervatória. Bol zdatným improvizátorom. Mal mnoho priaznivcom a mecenášov napríklad aj cára. Jeho umelecká cesta bola jednoznačne úspešná doma i v zahraničí, kde bol obľúbený i ako dirigent svojich skladieb. Trpel nespavosťou, silnou migrénou i halucináciami. Mal neurotickú povahu, málo kto sa s ním vydržal baviť dlhšie než bolo nevyhnutné. Zomrel za zvláštnych okolností. Oficiálna verzia tvrdí, že na choleru. V posledných rokoch sa potvrdzuje verzia, že spáchal samovraždu. Napísal 6 symfónii (šiesta h moll Patetická)... Opery: Eugen Onegin, Piková dáma, Panna Orleánska, Čarodejnica... Balety: Labutie jazero, Luskáčik, Šípková Ruženka, Orchestrálne... Skladby: Talianske capriccio, Variácie na rokokovú tému pre violončelo a orchester, Serenáda pre sláčikový orchester... Koncerty: klavírny koncert b moll a husľový koncert D dur


Alexander Konstantinovič Glazunov Alexander Konstantinovič Glazunov

(1865-1936) bol ruský skladateľ a dirigent. Žiak a neskôr nástupca Rimskeho-Korsakova na Petrohradskom konzervatóriu a potom 20 rokov jeho riaditeľ. Jeho značné nadanie mu umožňovalo ľahkosť a plynulosť vyjadrovania, chýbala mu ale priebojnosť a niekedy aj originalita. Jeho hudba vyniká pohotovosťou techniky. Glazunov písal mnoho skladieb absolútnych ako 8 symfónií, početné koncerty, ouvertúry, suity, významné komorné skladby atď. Jeho symfonické obrazy Les, More, Vesna alebo vlastenecký Kremeľ zostávajú skôr vonkajškovo efektné. K tradícii novoruskej školy sa hlási v suite Zo stredoveku a symfonickou básňou Stenka Razin. Na Čajkovského tvorbu naviazal svojimi baletnými skladbami i u nás známou Raimondou nebo Ročnými obdobiami. Glazunov vedel tiež skvelo inštrumentovať (známy koncertný valčík ) a ako profesor skladby vychoval radu vynikajúcich žiakov. V Prahe dirigoval r. 1930 koncert Českej filharmónie zo svojich skladieb. Vedľa Nikolaja Jakovleviča Majaskovského má Glazunov hlavnú zásluhu na tom, že ruská hudba mohla neprerušene nadviazať na klasické tradície staršej ruskej hudby.


Michail Ivanovič Glinka Michail Ivanovič Glinka

(1804-1857) bol ruský hudobný skladateľ, zakladateľská osobnosť ruskej národnej opery. Pre svoje krehké zdravie viac pôsobil v zahraničí ( Francúzsko, Španielsko ) ako doma v Rusku. Avšak bol hlboký vlastenec, ktorý túžil komponovať ruskú hudbu. Na tejto ceste vykročil Glinka operou Ivan Susanin, komponovanou na námet Rylejevovej vlasteneckej dumy. Finále opery je vlasteneckou apotézou ruského národa. Glinka bol jedným z prvých operných rozprávkarov. Svoju druhú operu Ruslan a Ľudmila tvoril takmer päť rokov. Inšpiráciou mu bola Puškinova epická rozprávková báseň, umožňujúca zhudobniť bájoslovné obrazy z čias kyjevskej Rusi a tak nadviazať na tematiku ruských bylín. Glinkovo dielo nie je rozsiahle. K väčšej výkonnosti mu chýbalo nielen pevné zdravie, ale aj húževnatosť. Glinka skomponoval tiež radu orchestrálnych skladieb, z ktorých najhranejšie sú dve španielske ouvertury Jota ragonese a Noc v Madride.





Stránka:
1 , 2 , 3 , 4

Page up