Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4

Georgy Zhukov Georgy Zukov Georgij Konstantinovič Žukov

(1896-1974) bol sovietsky vojvodca 2. svetovej vojny, Maršal Sovietskeho zväzu (1943), viacnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu (1939, 1944, 1945, 1956).
Na začiatku II. svetovej vojny bol jeden z najlepších veliteľov, ktorí Stalinovi po čistkách zostali. Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa prejavil ako talentovaný veliteľ. Zohral významnú úlohu pri obrane Leningradu v roku 1941. Ako náčelník generálneho štábu sa podieľal na odrazení útoku na Moskvu na prelome rokov 1941–1942. 27. augusta 1942 ho Stalin vymenoval za zástupcu vrchného veliteľa zodpovedného za obranu Stalingradu.Spolu s generálom Vasilievskym a ďalšími dôstojníkmi pripravoval protiútok pri Stalingrade, pri ktorom sovietske vojská obkľúčili a následne v Stalingradskom kotle zlikvidovali alebo zajali asi 330 000 nemeckých a rumunských vojakov. Operácia bola dovtedy najväčšou porážkou nemeckých vojsk v druhej svetovej vojne.
18. januára 1943 bol ako prvý zo sovietskych generálov v 2. svetovej vojne povýšený do hodnosti maršala Sovietskeho zväzu.
Po porade s Vasilievskym 10. apríla 1943 vypracoval smernicu o príprave obrany aj protiútoku v Kurskom oblúku. Tieto rozkazy, ktoré neskôr podpísal Stalin, dobre odhadli nemecké vojnové zámery. Na ich základe tak červená armáda v Kurskej bitke ochromila poslednú nemeckú šancu na zvrat situácie na východnom fronte. Medzi jeho zásluhy patria aj čiastkové úspechy pri prelomení Leningradskej blokády uskutočnené od januára 1943 do januára 1944, kedy bola cesta k mestu konečne uvoľnená. Jeho podiel na ostatných operáciach vojny bol taktiež nesporný. Žukov riadil boje na pravobrežnej Ukrajine a Bielorusku v rokoch 1943–1944.
V Berlíne, na predmestí Karlshorst, v mene najvyššieho veliteľa armády prijal, ako najvyšší prítomný predstaviteľ ZSSR, v neskorých nočných hodinách 8. mája 1945, bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých ozbrojených síl.
Po vojne bol odsunutý do úzadia. Po Stalinovej smrti sa znovu dostal do popredia. Spolu s Chruščovom odstránil šéfa NKVD Lavrentija Beriju, čím prispel k ukončeniu najhoršej totality pretrvávajúcej od Stalinovej vlády. Od roku 1953 bol 1. námestníkom ministra obrany a od roku 1955 ministrom obrany ZSSR. Veľkou mierou sa zaslúžil o zavedenie jadrových zbraní do výzbroje sovietskej armády.


Rodion Malinovskij Rodion Malinovskij Rodion Jakovlevič Malinovskij

(1898-1967) bol sovietsky vojvodca, maršal (1944), hrdina ZSSR. V rokoch 1957 až 1967 minister obrany ZSSR. Mnohými považovaný za najschopnejšieho povojnového ministra obrany Sovietskeho zväzu.
Po napadnutí Nemeckom velil 48. armáde odeského vojenského okruhu, rozmiestnenej na rieke Prut v oblasti Moldavska.
Potom bol prevelený do štábu ťažko skúšanej 6. armády, v ktorej onedlho nahradil jej veliteľa. Neskôr velil obrane Donbasu a zúčastnil sa na vedení operácii počas druhej bitky o Charkov. Počas „čierneho leta“ 1942 velil operačnej skupine Don, ktorej úlohou bolo zastaviť nemecký postup na Rostov-na-Donu, čo sa mu však v dôsledku mnohonásobnej nepriateľskej presily nepodarilo. V septembri bola Donská operačná skupina zrušená a Malinovskij bol poverený vedením 66. armády juhovýchodne od Stalingradu.
Od decembra 1943 do apríla 1944 porazil nemeckú skupinu armád Juh a oslobodil Cherson i rodnú Odesu. Od mája 1944 velil 2. ukrajinskému frontu a spoločne s 3. ukrajinským frontom Fjodora Tolbuchina sa prebojoval do Rumunska, kde realizoval Jassko-kišiňovskú operáciu.
20. októbra 1944 obsadili jeho jednotky po ťažkých bojoch Debrecín a pokračovali ďalej na západ s úlohou obsadiť Budapešť a Viedeň. Po dlhotrvajúcich krvavých bojoch obsadili jeho muži s konečnou platnosťou Budapešť 13. februára 1945. Neskôr viedol bratislavsko-brnenskú operáciu, počas ktorej jeho vojská oslobodili 4. apríla Bratislavu. 2. ukrajinský front pod jeho velením ukončil druhú svetovú vojnu v Európe na území Česko-Slovenska.
Po skončení druhej svetovej vojny zostal veliaci sovietskych vojsk na Ďalekom východe. Účastnil sa na prípravách severkórejských a čínskych vojsk pred Kórejskou vojnou. Po Stalinovej smrti v roku 1953 ho Nikita Sergejevič Chruščov ako spoľahlivého odborníka poveril velením sovietskej armády a rovnako i funkciou zástupcu ministra obrany, ktorým bol v tej dobe Georgij Žukov. Od októbra 1957 nahradil vo Žukova v tejto funkcii a viedol ministerstvo až do svojej smrti.

Klimet Voroshilov Kliment Voroshilov Kliment Jefremovič Vorošilov

(1881-1969) bol maršal Sovietskeho zväzu a politický činiteľ.
Už v roku 1903 sa priklonil k ruskému boľševizmu a v období pred revolúciou (1917) sa aktívne podieľal na revolučnej činnosti. Niekoľkokrát bol väznený a poslaný do vyhnanstva. Počas občianskej vojny bol v rokoch 1918-1920 významným veliteľom Červenej armády v oblasti Caricynu a spoločne s F.E. Dzeržinským bol spoluzakladateľom tajnej politickej polície ČEKA. Po skončení občianskej vojny sa ako Stalinov blízky spolupracovník dostal do významných politických funkcií. V rokoch 1925-1940 pôsobil ako komisár pre obranu ZSSR, od roku 1926 člen Politbyra, od roku 1937 Najvyššieho sovietu. Zásluhy z občianskej vojny, dobré vzťahy so Stalinom a politická angažovanosť mu roku 1935 vyniesli hodnosť maršala ZSSR.
Pred druhou svetovou vojnou sa podieľal na reorganizácii armády. Tá spočívala v zmenách v generálnom štábe, mechanizácii pechoty či budovaní leteckých síl, čo ale nechával za seba robiť svojich zástupcov. V priebehu svojho pôsobenia v armáde uskutočňoval pravidelné čistky, pričom najbrutálnejšie boli v priebehu rokov 1936 až 1938, čo sa prejavilo počas vojny s Fínskom v 1939-1940, za čo bol z funkcie odvolaný. Počas II. sv. vojny bol veliteľom Severozápadného frontu, neskôr Leningradského frontu, pričom v týchto funkciách totálne zlyhal. Koncom októbra 1942 bol členom Hlavného stanu pri výstavbe nových jednotiek. Presne o rok neskôr bol na čele partizánskeho hnutia a v máji 1943 bol menovaný predsedom Trofejného výboru, ktorého úlohou bolo riadenie a ekonomické využitie získanej koristi z území nepriateľa.
Po vojne sa stal predsedom spojeneckej komisie v Maďarsku. Od roku 1953 rezignoval na vojenských postoch a až do smrti zostal už len v štátnych funkciách.


Kiril Moskalenko Kiril Moskalenko Kiril Semjonovič Moskalenko

(1902–1985) Maršál Sovietskeho zväzu. Postupne velil brigáde, streleckému a jazdeckému zboru a od začiatku r. 1942 až do konca II. svetovej vojny tankovej a všeobecnej armáde. Zúčastnil sa bitiek o Stalingrad, na Kurskom oblúku, na Dnepri, pri KyjeveĽvove. Ako veliteľ 38. armády sa zúčastnil na oslobodzovaní Československa. Od septembra 1944 bojovala 38. armáda a v jej zostave aj 1. čs. armádny zbor pod vedením generála L. Svobodu v priestoroch Dukelského priesmyku. Od apríla 1945 sa K. S. Moskalenko so svojou armádou zúčastnil na Ostravskej a Pražskej operácii.


Maxim Maximovič Litvinov Maxim Maximovič Litvinov

(1876-1951) bol ruský revolucionár, súputnik V.I.Lenina i J.V.Stalina, tretí sovietsky ľudový komisár pre zahraničné veci v rokoch 1930-1939. V roku 1898 vstúpil do Ruskej sociálno-demokratickej robotníckej strany. V roku 1900 sa stal členom Kyjevského straníckeho výboru. O rok neskôr bol celý výbor zatknutý. Z väzenia sa mu podarilo utiecť do Švajčiarska, kde pracoval v revolučných novinách Iskra. V roku 1903 sa spojil s boľševickou frakciou v strane a vrátil sa do Ruska. Keď ruská vláda dala pokyn na zatýkanie boľševikov v roku 1906, Litvinov opustil krajinu a strávil ďalších 10 rokov v Londýne. Po Októbrovej revolúcii bol Litvinov poverený Leninom ako sovietsky zástupca v Británii. Bola to prevažne jeho zásluha, že Británia ukončila ekonomickú blokádu Ruska. Vo februári 1929 podpísal tzv. Litvinovov pakt v Moskve, ktorý zaručoval, že signatári (ZSSR, Poľsko, Rumunsko, Lotyšsko a Estónsko) si navzájom neuplatňujú vojenskú silu pri presadzovaní svojch záujmov. V roku 1930 bol menovaný ľudovým komisárom zahraničných vecí. Ako zástanca kolektívnej bezpečnosti usiloval o zblíženie sa s Francúzskom a Veľkou Britániou. V roku 1933 presvedčila jeho administratíva USA k uznaniu Sovietskeho zväzu. Presadil účasť ZSSR v Spoločnosti národov. Avšak Nemecku prekážal jeho židovský pôvod a preto sa Stalin rozhodol, že 3. mája 1939 ho vymení za Molotova. Ihneď po výmene nariadil Stalin Molotovovi vyčistiť komisariát od Židov. Do politiky sa Litvinov vrátil až po napadnutí ZSSR Nemeckom, kedy zastával funkciu zástupcu komisára zahraničných vecí. V rokoch 1941-1943 pôsobil ako veľvyslanec v USA a výrazne sa podieľal na dohode o zákone o pôžičke a prenájme. Súčasne pôsobil medzi rokmi 1942-1943 ako vyslanec na Kube. Po svojich sedemdesiatinách odišiel v roku 1946 do výslužby.






Stránka:
1 , 2 , 3 , 4

Page up